Mať v detstve imaginárneho kamaráta je bežná vec. Detská predstavivosť je totiž na vysokej úrovni a preto môže byť občas veľmi bizarné počúvať ich príbehy práve o týchto vymyslených postavách. Nasledujúca kompilačka je presne o týchto príbehoch, tak sa nechajte uniesť kúskom detskej fantázie.
#1
Niečo podobné som zažila s mojim synom. Jeho imaginárny kamarát sa volá Janko. Môj brat Janko zomrel 2 roky pred tým, než sa mi narodil syn. Raz som synovi ukazovala jeho fotku a povedala mu, „Mal by ťa veľmi rád,“ na čo mi odpovedal, „To aj má a odkazuje ti, že mu chýbaš.“ Išla som hneď revať do skrine.
#2
Môj skoro 5-ročný syn sa hral s jeho imaginárnym kamarátom. Keď som sa ho na to opýtal, povedal, „Nie, ja som imaginárny kamarát.“ A teraz mám skvelý podnet na novú knihu.
#3
Počul som svoju 4-ročnú dcéru, ako sa háda sama so sebou. Nemá imaginárnych kamarátov. Ona ma imaginárnych nepriateľov.
#4
9-ročný: „Môžem spať s tebou?“
Ja: „Prečo?“
9-ročný: „Mal som sen o uspávacej pani.“
Ja: „O kom?“
9-ročný: „Starej pani bez kože a rúk.“
Ja: „Prečo ju tak voláš?“
9-ročný: „Pretože stáva vedľa tvojej postele a niečo šepká počas toho, ako spíš.“
Ja: „Jasné, počkaj chvíľku, iba nechám otecka, nech zavolá realitke, že predávame dom.“
#5
My 4-ročný syn mal imaginárneho kamaráta s menom Sidney. Do dnes neviem zabudnúť na našu konverzáciu:
Syn: „Mami, mohla by si mi dať deku? Sidneymu je zima.“
Ja: „Samozrejme zlatko a prečo mu je zima?“
Syn: „Pretože je mŕtvy.“
